Sám bol kedysi workoholikom, teraz zastáva slobodný prístup k práci. Pracoval v nadnárodných spoločnostiach ako Douwe Egberts, Vitana či GE Capital, no skúsil aj podnikanie na vlastnú päsť. Autor knihy „Peníze, nebo život“ vraví aj o tom, že nie vždy je potrebné vybrať si medzi týmito dvoma atribútmi. S kompromismi a zdravým rozumom sa dá údajne nájsť medzi nimi zlatá stredná cesta. Tomáš Hajzler, človek ktorý zaviedol takmer oxymorické slovné spojenie „sloboda v práci“.
> Aký je rozdiel medzi prácou a povolaním? Je možné – vo vašej optike nazerania na oba pojmy, časom dospieť k tomu, že každá práca dokáže byť zmenou jej vnímania človekom pre neho povolaním?
Skúsim odpovedať komplikovane a dúfať, že aj zrozumiteľne. Pri diskusii o používaní termínov považujem za nutné pripomenúť, že slová sú ľudský vynález, ktorým sa snažíme popísať to, ako chápeme svet. Táto snaha vždy bola a je mnohokrát urputná, márna a niekedy aj mätúca.
Tomáš Hajzler, zdroj: Tomáš Hajzler
Ja si pod slovom „práca“ predstavujem akúkoľvek ľudskú činnosť, ktorej sa človek môže zhostiť a dúfať v nejaký výsledok. Slovo „práca“ je pre mnohých ľudí tiež synonymom slova „zamestnanie“. To však môže byť omyl, pretože množstvo práce je limitované iba ľudskou predstavivosťou a práce je teda nekonečné množstvo. Práca tak môže byť to, čomu sa venujeme profesne za peniaze, ale i čokoľvek iné, ako napríklad príprava jedla, alebo voľnočasové aktivity. „Zamestnanie“ chápe väčšina ľudí najčastejšie ako niekým definovanú pracovnú pozíciu so zoznamom pracovných činností. To, že ľudia považujú „zamestnanie“ za „prácu“ vedie k tomu, že práve tú niekým definovanú časť práce nevidia. Často ich preto ani nenapadne si prácu vytvoriť alebo definovať, a namiesto toho ju hľadajú. To je a bude závažný problém, nakoľko stojíme na prahu „nezamestnanosti“ epických rozmerov. Práce bude síce stále dostatok, avšak tej, ktorú vytvoril niekto iný pre niekoho rapídne ubúda. Bude si treba popľuť do dlaní a prácu si vymyslieť sám.
Keby som vedľa seba postavil termíny „práca“ a „povolanie“, potom „prácu“ chápem skôr ako povinnú, nie príjemnú (na rozdiel od toho, čomu hovoríme koníčky, zábava, voľný čas) činnosť. V tomto prípade pracujeme z externých dôvodov – aby sme niečo získali (odmenu, pochvalu) alebo aby sme sa vyhli nepríjemnostiam (trestu či inému postihu, kritike, zlému pocitu). Osobne chápem povolanie ako prácu s vyšším zmyslom, ktorý je prítomný i v podstate tohto slova: po-volanie – ako niečo, čo nás volá, čo nám nedá spať, niečo vo vnútri v nás, čo spôsobuje to, že pracujeme s energiou a elánom. Ten pocit pri „práci, ktorá sa urobiť musí“ spravidla nemáme.
Z práce v zmysle „činnosti, ktorá sa urobiť musí“ je možné po-volanie urobiť tak, že v nej nájdeme zmysel, a teda si položíme otázku „Prečo?“ a odpovedáme tak dlho, dokedy sa nedostaneme ku koreňu veci. Nanešťastie, mnoho dnešných zamestnaní je tak nezmyselných, že v tom skutočný zmysel (t.j. ten, v ktorý v hĺbke duše skutočne uveríte) nenájdete, ani keby ste sa rozkrájali (väčšina pozícií v super a hypermarketoch, na úradoch, kontrolných a finančných pozíciách, …)
> Zdá sa vám sloboda v práci ako cesta k zníženiu rizika plynúceho z obrovského percenta ľudí, ktorí sú so svojou prácou nespokojní?
Je to jedna z nutností. Na to, aby človeka práca bavila je nutné, aby mohol aspoň sčasti spolu-rozhodovať o tom, čo a ako bude robiť. Lenže industriálny model, na ktorom funguje väčšina dnešných spoločností má v DNA štruktúry, ktoré vedú k odosobneniu. Pokiaľ ste kolieskom v systéme, ktorý stojí na manipulácii a chýba mu akýkoľvek vyšší zmysel, len ťažko môžete byť spokojní.
> Dá sa podľa vás sloboda v práci aplikovať na akýkoľvek druh zamestnania?
V každom zamestnaní je určite priestor na to, aby mohli ľudia rozhodovať o aspektoch svojej práce viac a taktiež spolurozhodovať o chode firmy, v ktorej sú zamestnaní (aj keď by to boli i nepatrné detaily). Mnoho podnikov ale musí fungovať (a fungujú) ako koncentráky, a teda človek by tam nevydržal byť skutočne slobodný ani minútu. A pokiaľ ľudia tolerujú totalitu, alebo sú otrokmi peňazí (túžia po tom, na čo nemajú, zadlžujú sa a sú nútení zarábať aby neprišli o majetok a život, na ktorý sú zvyknutí). Veľkú rolu zohráva i fakt, že sme prešli z jednej totality do druhej a o skutočnej demokracii nemáme ako spoločnosť ani poňatia. A tak nám dnešná „koncentráková mentalita“ vo firmách alebo v školách príde úplne normálna. Aj nacistické koncentráky boli vo svoje dobe normálnym a hlavne legálnym javom so svojimi procesmi, dodávateľmi i odberateľmi. Pokiaľ na toto sami neprídeme, nič sa nezmení.
> Čo sa týka prístupu k slobody v práci na v celosvetovom meradle. Ktorá z krajín je na tom lepšie v aplikácii tohto prístupu?
Všetky tie krajiny, ktoré sú vo vývoji ďalej. Nejde o nič iné len o prirodzený vývoj. Napríklad v našej spoločnej minulosti Československa bola doba, kedy podniky u nás boli omnoho viac slobodnejšie (v zmysle autonómie pracovníkov) – logicky až dovtedy, kým neprišiel priemysel a potom do roku 1952 – predovšetkým Baťovská a družstevná (prvorepubliková) tradícia. Dnes sa ale pozerám s obdivom na Škandináviu, Severnú Ameriku a Nový Zéland. Obrovská vlna inšpirácie je napríklad aj v Latinskej Amerike.
> Nemyslíte si, že sloboda v práci speje k tomu, že ľudia na konci dňa už nedokážu rozoznať prácu od súkromia – keďže im práca zamestnáva hlavu vtedy, kedy im to vyhovuje? Nie je to prvý krôčik k workoholizmu?
Môže byť, pretože nič nie je čiernobiele. Ak vás niečo pohltí, je pravdepodobné, že vás to len tak nepustí. Ale máme stále dve možnosti – buď ďalej otročiť v našich dnešných koncentrákoch (tak dlho, pokiaľ nám to dovolí svetová konkurencia, zákazníci, sami zamestnanci a spoločnosť) alebo môžeme naše podniky začať prebudovávať na tie so slobodnejšími princípmi. Podľa môjho názoru je to iba otázka času, pretože inak to už nepôjde. A čím viac budeme od riadenia prechádzať k seba-riadeniu a ľudia sa budú venovať tomu, k čomu majú vzťah, tým bude viac potrebné, aby sa učili práve zásadám seba-riadenia, t. j. i tomu, kedy a ako „vypnúť“, ako si udržať rovnováhu a ako relaxovať.