Jána Filca poznáme, ako úspešného trénera slovenskej reprezentácie v ľadovom hokeji. Už menej vieme o jeho manažérskej dráhe v biznise. V rozhovore s ním sa pokúsime priblížiť obidve jeho stránky.
Aké boli vaše hokejové začiatky?
Mal som to šťastie začať športovú dráhu v najznámejšom hokejovom klube na Slovensku, v Slovane Bratislava, ako hokejový brankár žiakov a v doraste. Reprezentačný dres, ešte ČSSR, som prvýkrát obliekol ako junior (mám bronzové medaile z ME juniorov z rokov 1971 a 1972). Počas štúdia na FTVŠ UK som chytal v najvyššej slovenskej súťaži, v béčku Slovana a v BEZ Bratislava.
Po skončení štúdia ste boli 9 rokov hráčom mužstva Plastika Nitra, jednu sezónu, ako vojak základnej služby, v PS Poprad a záver kariéry športovca ste zavŕšili v Nových Zámkoch, poslednú sezónu dokonca ako obranca v 2. lige. Následne ste sa vydali na trénerskú dráhu. Úspešným trénerom ste sa však nestali zo dňa na deň. Čo tomu predchádzalo?
Začal som ako tréner žiakov v Poprade, po návrate do Nitry vedúci tréner mládeže, 4 roky v pozícii vedúceho trénera v Tréningovom stredisku mládeže, a v závere nitrianskeho pôsobenia už ako tréner tímu mužov v SNHL. Po 10 ročnom pôsobení v Nitre návrat do Bratislavy na FTVŠ UK, najskôr ako tréner brankárov mládeže v Slovane, postupne aj u mužov vo federálnej lige. V sezóne 1989/90 sa mi dostalo možnosti trénovať aj prvoligové mužstvo Slovanistov. Ďalšie 2 sezóny som pôsobil na FTVŠ a vo viedenskom Stadlau a následne, v roku 1992, som sa načas z hokeja stiahol a začal sa venovať podnikaniu.
V akom odvetví ste podnikali?
V roku 1992 som si založil živnosť, prostredníctvom ktorej som zastupoval spoločnosť Tomlinson Ind., z amerického Clevelandu u nás i v satelitných krajinách. O rok neskôr sme spoločne so skupinou mladých Francúzov založili joint-venture Eurobal s.r.o. Táto sa v priebehu niekoľkých rokov stala významným distribútorom obalových materiálov a spotrebného tovaru na Slovensku. Do r. 2005 som bol jej spolumajiteľom a riaditeľom. Po kapitálovom vstupe spoločnosti BUNZL som zostal vo funkcii generálneho riaditeľa ešte 3 roky, teda, do nástupu na post reprezentačného trénera.
Aký bol váš opätovný návrat do sveta športu? Čo tomu predchádzalo?
Vrátil som sa prostredníctvom funkcionárskeho a čiastočne trénerského pôsobenia v ružinovskom klube ŠHK Danubia 96, odkiaľ si ma vtedajšie vedenie slovenského hokeja vybralo na post manažéra a neskôr i trénera reprezentačnej „20”-tky, s ktorou sme na MS juniorov 20 ročných, v r. 1998 vo Winnipegu získali bronzové medaily. Zrejme i preto som dostal možnosť trénovať slovenskú seniorskú reprezentáciu. Na MS v r. 2000 sme s mužstvom získali striebro a o 2 roky, po nevydarených ZOH v Salt Lake City, i zlato na MS 2002 v Göteborgu. Do roku 2008 som pôsobil aj ako člen a viceprezident Výkonného výboru SZĽH. V lete toho roku som prevzal prípravu slovenskej reprezentácie na ZOH 2010 vo Vancouveri. Po nezabudnuteľnom zážitku spojenom so 4. miestom na najlepšom hokejovom turnaji v histórii tohto športu som sa s trénerským pôsobením nateraz rozlúčil.
Viete garantovať, ako sa dá priviesť mužstvo k titulu majstra sveta? Na workshope HR Development Academy ste na túto otázku z pléna uviedli, že nie. Čo tvorilo základ úspešných výsledkov slovenského reprezentačného hokejového mužstva pod vašim vedením? V oblastiach, kde vládne silná a vyrovnaná konkurencia – a je to rovnako v športe ako v podnikaní – sa víťazstvo nedá garantovať. A to i napriek presvedčeniu, že sme preň urobili všetko – rovnako tak robia i naši súperi. Som presvedčený, že základom úspechov našej reprezentácie boli a sú vynikajúci hokejisti, ktorí však nie sú len majstrami svojho remesla, ale hlavne výnimoční ľudia so schopnosťou vytvárať spoločne s členmi realizačného tímu skutočne fungujúci team-work.
V prednáške na worskshope ste hovorili o nezastupiteľnej úloheľudských zdrojov, ako základného potenciálu dosahovania úspešných výsledkov, nielen v športe, ale i v biznise. Sú to len teoretické úvahy, alebo vychádzate z vlastných poznatkov?
Snáď jediným väčším rozdielom prostredia v kolektívnom športe a vo firme je skutočnosť, že v športe sa dôsledky vážnejších rozhodnutí, či už dobrých alebo horších, objavia na výsledku veľmi rýchlo. V biznise sa prejavia s väčším časovým odstupom, o to s vážnejšími a dlhšie trvajúcimi dôsledkami. V riadení firmy mi zo začiatku veľmi pomáhali skúsenosti z prostredia hokeja. Postupne, ako firma rástla a získavala vážne postavenie na slovenskom trhu, som už mohol využívať skúsenosti i opačným smerom.
Čo spája v úspešnosti svet športu a podnikania?
Myslím si, že je to nevyhnutnosť uplatňovania správne zvolených postupov pri vyhľadávaní a nábore hráčov, resp. pracovníkov, dobrý manažment tímu, resp. firmy, s jasne stanovenými pravidlami vrátane fungujúceho systému stimulácie, ako i bezprostredné riadenie pracovníkov s fungujúcimi kontrolnými mechanizmami.
Máte nejakú osobnú pomôcku na vyhľadávanie kvalitných ľudí, v športe, či v biznise?
V hokeji som sa najviac spoliehal na objektívne hodnotenia výkonnosti hráčov v kombinácii s mojim subjektívnym názorom získaným v osobných rozhovoroch. Vo firme sa pri výbere obdobne spolieham na dostupné poznatky o pozitívnych vlastnostiach kandidáta, ktoré ho predurčujú na danú pracovnú pozíciu, s dôrazom na jeho odborné predpoklady a pracovné zručnosti.
Aký je váš názor na neformálne stretnutia športovcov, ako aj manažérov podnikov? Aké máte osobné skúsenosti? Sú prínosom, alebo len premrhaním voľného času, ktorého vrcholoví športovci i manažéri v biznise majú beztak veľmi málo?
Moje skúsenosti hovoria jednoznačne: ak sa teambuildingu, ako sa v posledných rokoch týmto mimopracovným stretnutiam zvykne hovoriť, venuje dostatočná pozornosť pri príprave akcie, vrátane dobre trafeného výberu obsahu, sú tieto akcie prínosom. „Slovenské hokejové letá“ dávali možnosť hokejistom rôznych vekových kategórií pôsobiacim po celom svete stretnúť sa na niekoľko dní, spoločne si na začiatku sezóny zatrénovať, ale i zahrať futbal, tenis či golf a večer si posedieť, či už v celom kolektíve, alebo v menších skupinách. Vo firme sme každoročne organizovali tzv. lyžiarske semináre v rôznych zimných strediskách na Slovensku, ktorých sa zúčastňovali zamestnanci i v sprievode svojich rodín. Vzájomné spoznávanie sa ľudí mimo pracovného prostredia im dáva do budúcnosti šancu na lepšiu komunikáciu i pri riešení pracovných úloh. Vedeniu firmy, či tímu, poskytuje navyše priestor pre ovplyvňovanie vzťahu zamestnancov k firme a hráčov k mužstvu.
Čo odporúčate manažmentom v športe a v biznise, ako recept na správny výber, získavanie, manažovanie a riadenie tímu?
Neviem, či sa to dá nazvať receptom, nakoľko každý pracujeme v inom prostredí a v inom čase. Nehovoriac o tom, ako som už spomenul, že ani ten najlepšie pripravovaný koncept sa nemusí v kvalitnej konkurencii vydariť podľa predstáv. Som však presvedčený, že dobre premyslený postup, komunikácia, nastavenie pravidiel, kontrola ich uplatňovania a dodržiavania, objektivita hodnotenia, správna hmotná i nehmotná stimulácia, spätná väzba, otvorenosť a osobný prístup riadiacich manažérov sú tými najdôležitejšími predpokladmi pre dosiahnutie cieľa ako v športe, tak i vo firme.
Vladimír Dobrovič