Majiteľ a riaditeľ Student Agency
15 rokov v biznise. Rok 1993: 5.000,- Kč počiatočná investícia do podnikania ešte ako vysokoškolák. Ostravský rodák od roku 1996 postupne vybudoval v ČR najväčšiu firmu zaoberajúcu sa predajom leteniek a jazykových i pracovných pobytov v zahraničí. Razantne vstúpil i na trh autobusovej dopravy. V roku 2007 začína pripravovať prienik do osobnej železničnej dopravy. Skupina STUDENT AGENCY dnes zamestnáva okolo 1000 pracovníkov. V roku 2007 zaznamenala obrat okolo 3,4 miliardy Kč. Stal sa českým Podnikateľom roka 2005.
Radim Jančura (36) – majiteľ a riaditeľ STUDENT AGENCY. Manažér, k menu a firmám ktorého médiá v Čechách často priraďujú prívlastok „naj…“, a to nielen v kladnom slova zmysle.
Naše stretnutie v ten septembrový deň sa niekoľko krát posunulo. Zatiaľ som si vypočul v rozprávanie svojho redakčného kolegu Tomáša Jaroša, ako sa mu cestovalo z Prahy do Bratislavy „Žltým diablom“, autobusom STUDENT AGENCY. Nebudeme opakovať chvály, bola by to reklama.
Väčšina mladých ľudí už na škole sníva a spriada plány ako začnú podnikať, budú úspešní, bohatí a naplnia si svoje životné sny. Podarí sa to len hŕstke. V čom je tajomstvo Vášho úspechu?
Treba začať.
Pokiaľ to človek nevyskúša na vlastnej koži, sú to len jeho sny a fantázie.
Podnikanie samozrejme prináša istý pocit slobody, ale podnikať nemôžu všetci. Potom by nám chýbali zamestnanci. Podnikateľ musí byť na počiatku svojej kariéry nepochybne trochu skromnejší, aby „neprejedol“ všetko čo zarobí. Určite by nemal začínať luxusným autom.
(Telefonát: Dobrý deň. Tu je Radim Jančura. Čo môžem pre Vás urobiť?)
Takže podnikať môže skúsiť každý. Mal by ale vedieť, že to chce naozaj pevnú vôľu. A tiež, že než byť priemerným podnikateľom je lepšie byť perfektným a dobre plateným zamestnancom.
A mať trochu šťastie?
Tu som si nie celkom istý. Všetci, alebo väčšina z nás, prišla na svet s podobnými predpokladmi. To, s čím najčastejšie bojujeme, je naša sebadôvera a obmedzené schopnosti. Ale verím tomu, že ten, kto chce naozaj niečo dokázať a pracuje na tom, tak to dokáže. Prekoná i spomínané obmedzenia. Preto si myslím, že základom je pevná vôľa ísť si za svojím cieľom. Môžeme to možno nazvať v konečnom dôsledku šťastím, o ktoré sme sa sami pričinili.
Ja som začínal ešte ako študent vysokej školy. Cez prázdniny som pracoval v Anglicku a zistil som že je tam veľa „óperiek“. Tak som zisťoval, čo to tá au-pair vlastne je. A po návrate domov som si otvoril sprostredkovateľskú au-pair agentúru. Znížil som ceny sprostredkovania na polovicu oproti ostatným agentúram a za tri roky som sa stal najväčšou au-pair agentúrou na svete. (Smiech.)
Asi to znie dostatočne hlúpo, ale bolo to dané tým, že o au-pair mali záujem predovšetkým Česi a Slováci, a trochu Maďari. Vtedy sa jazdilo hlavne do Anglicka. Poliaci tam v tej dobe nesmeli. No a vďaka tomu sme sa vlastne stali najväčšou au-pair agentúrou na svete. (Smiech.)
Vstupom do EÚ už tento biznis prestal byť tak zaujímavý.
Ako náhle človek začne podnikať, začínajú sa mu otvárať stále nové možnosti. Keď bude sedieť doma za pecou, jednoducho zostane slepý. Takže následne sme začali biznis s letenkami, autobusmi a ďalšími vecami.
(Telefonát: Dobrý deň. Tu je…)
O nás sa v Čechách píše skoro každý deň a všetko funguje úplne spontánne. Nemáme na to žiadnu PR agentúru. Novinári mi volajú väčšinou na mobil, lebo vedia, že im odpoviem aj na nezmyselné otázky. Takže niektoré dni a týždne bývajú dosť akčné.
(Telefonát: Dobrý…)
Tým že naša agentúra má skoro 1000 zamestnancov, tak samozrejme nemôžem riadiť ľudí. Som síce stále dobrý podnikateľ (smiech), ale zlý manažér. Neviem riadiť ľudí a môj hlavný problém je, že som puntičkár, pedant. Viem výborne kritizovať, ale neviem chváliť. Takže mojou hlavnou starosťou vo firme je hľadať chyby na iných. V tom som naozaj dobrý. Ale ich riešenie a odstraňovanie je vecou manažérov. Je to ako v živote. Mali by sme robiť len veci, v ktorých sme naozaj dobrí. Ja osobne som sa najviac naučil na vlastných skúsenostiach, žiadne príručky som neštudoval. No a niekedy ma to vyšlo dosť draho.
Pohybujete sa na medzinárodnom trhu – teda môžete porovnávať. Má český a slovenský podnikateľský priestor nejaké výrazné špecifiká oproti západným trhom?
Ekonomické oneskorenie sa dá rátať na desaťročia, ale to trendové je skôr o rokoch. Veľkú úlohu zohrávajú naše malé trhy a slabšia kúpna sila obyvateľstva. Preto sú aj niektoré tovary a služby u nás často drahšie ako „na Západe“. Ale je možný i opačný pohľad. Oproti západným trhom má Česko a Slovensko pred sebou veľkú perspektívu a prosperitu, a u nich skôr očakávam stagnáciu a pomalší vývoj.
Desať rokov na Slovensku?
Je to super. Často dostávam otázku, prečo nepodnikám napríklad v Maďarsku, Poľsku, kdekoľvek. Ale ja som doma v Čechách a na Slovensku. Je to môj domov, poznám jazyk, poznám trh a je to pre mňa oveľa jednoduchšie, ako podnikať niekde v inej krajine. Už len keď chystáme spoločné veľké marketingové kampane na oboch našich trhoch, musíme prihliadať na rozdielnosť slovenskej mentality. Ale stále je to veľmi blízke. Hoci sme na slovenskom trhu už desať rokov, až ostatné tri roky sme začali viac investovať do marketingu. Bez takejto investície by expanzia na bola nemysliteľná. Takže až teraz sa vlastne snažíme trochu viac presadzovať. Možno v priebehu budúceho roku by sa nám mohlo podariť stať sa jednotkou na trhu leteniek.
(Telefonát)
Každopádne sme sa definitívne rozhodli, že nakoľko neverím vláde ČR a osobne ministrovi dopravy, založíme na Slovensku slovenskú firmu, ktorá bude podnikať ako zahraničný dopravca v Českej republike. Takže dane budeme odvádzať na Slovensku. Ale hlavne chceme v plnej miere využiť právo na ochranu zahraničných investícií, ktoré vyplýva z dohôd medzi SR a ČR, s možnosťou dovolania sa na Európsky súdny dvor.
Každý podnikateľ v Česku alebo na Slovensku úplne prirodzene, keď začne uvažovať o expanzii, prvé kroky namieri k svojmu susedovi. Naša mentalita, skúsenosť so spoločnou štátnosťou, podobnosť zákonov to jednoducho diktuje. Treba sa však zároveň naučiť vnímať minimálne európsky priestor.
„Budete si priať, aby vaše cestovanie trvalo dlhšie. “ Tak nejako znel jeden z vašich prvých sloganov.
Marketingu som sa kedysi musel venovať sám, ale dnes už mám marketingový tím asi desať ľudí. Ponechal som si len komunikáciu s médiami. Predsa len ten hovorca má niekedy problém odhadnúť, čo môže alebo nemôže povedať. Takže túto zodpovednosť som si ponechal. A keď je z toho hanba, je moja. Len niekedy to dopadne ako práve dnes. (Smiech.)
Zaujala nás ešte jedna Vaša neobvyklá forma komunikácie. “Ak máte sťažnosť, volajte šéfovi.“ Skôr to býva naopak. V prípade problémov je šéf v zahraničí…
U nás to funguje tak, že keď je klient nespokojný, má právo získať od zamestnanca mobilné číslo na mňa. Tento režim som zaviedol, keď sme boli ešte malá firma. Keby som bol tušil, ako narastieme, asi by som sa bál túto voľbu zopakovať. Malo to však zaujímavý dopad na firemnú kultúru. Akosi sa zakorenilo, že keď niekto urobil „zločin“ na klientovi, tak je lepšie to rýchlo urovnať s klientom k jeho spokojnosti. Lebo je veľká pravdepodobnosť, že problém bude musieť riešiť riaditeľ.
Takže ja som vlastne zberateľ „bonzov“ na svojich zamestnancov. A funguje to. Naši klienti sú spokojní.
Za rozhovor poďakoval
Pavel Vitek a Tomáš Jaroš (PL)
Bratislava 12. 9. 2008